Ivan Hečko

Blížia sa voľby prezidenta, značne deformované tým akého sme si zvolili naposledy (ja nie, ale to by mohol povedať každý, zodpovední sme všetci občania). Pri voľbe si treba spomenúť kto za tým terajším stál. Ale treba vnímať aj celkovú pozíciu a tlaky z „nadradenej zložky“, t.j. EÚ, a samozrejme aktivity ako bleskový čunder Mikiho Pompea po viacerých krajinách Európy, alebo oslava stého výročia US-Slovenského priateľstva, o ktorom som doteraz netušil. Možno som nevšímavý, ale vyslanectvo majú „opancierované“, 100-ročné priateľstvo vyzerá ináč.

Táto mozaika je na prvý pohľad dosť zmätočná, a asi aj na druhý, ale naša domáca politická scéna tomu tiež presne zodpovedá, len sa prispôsobujem – dobrá výhovorka, nie? A treba si uvedomiť, že tomu nie je na vine už len Matovič, Sulík and Co., ale do partie sa pridali pomaly všetci okrem Pelegriniho – ale len ako osoby – Smer je v tom tiež.

Otázka je samozrejme dôležitosť prezidenta v našom systéme, ale nechcem ju nejako znižovať – na Kiskovi sa ukázalo, že ak zvolíme zase zle, stane sa oveľa dôležitejším, ako keď zvolíme dobre (ak sa dá, samozrejme, aspoň najmenšie zlo). A teraz k tej našej štátnosti, a nerozborným priateľstvám.

My starší si pamätáme nerozborné priateľstvo so štátom ktorý nás okupoval. A tým si možno viac uvedomujeme – volá sa to že sme zaťažení – charakter priateľstva s USA. Odhadujem, že Mikiho – donedávna riaditeľ CIA – blesková jazda mala za účel nájsť krajiny ochotné prijať Americké základne na ktorých budú umiestnené zbrane proti Rusku, ktoré vyvinú teraz po odstúpení od zmluvy o INF (jadrové zbrane stredného doletu), keďže Rusko je dnes to čo spôsobuje desivé sny stratégom USA. Tak sa rozhodli, že ich máme mať aj my – však „sme partneri“, nie? A tu vstupuje do hry naša štátnosť, resp. čo z nej ešte zostalo.

Podľa bežných prejavov vnímania sveta priateľmi z USA je totiž pomerne jasné, že nás nepovažujú za svojprávnu krajinu, to ani EÚ ako celok, a majú predstavu, že za spolupráce s centrálou (EÚ plus NATO), umiestnia základne kde chcú. Na naše šťastie sme malá krajina a pár sto kilometrov nehrá úlohu. Odkedy sme prejavili značný nesúhlas pri presunoch US vojsk cez naše územie, obchádzajú nás alebo používajú železnicu. Rusi sa už vyjadrili, že na US základne namieria zbrane, a pokiaľ viem, za súčasného stavu Ruské útočné systémy nie sú eliminovateľné obrannými systémami predávanými USA (čo je vzhľadom na ich ceny, a skutočnosť že ich stále predávajú, pozoruhodné). Je teda nevyhnutné, aby sme sa tlakom ubránili – a tu potrebujeme všetky zdrapy našej štátnosti, prípadne aj toho budúceho prezidenta, a veru nie Kiskoida.

Ale potrebujeme aj patričných poslancov v parlamente EÚ. Takých čo nebude pán Soros považovať za svojich spoľahlivých spojencov v EP, ktorých služby v EP si kupuje, cez „otvorenú spoločnosť“ s názvom čosi ako „Inštitút Európskej Politiky“.

Nejako z toho vychádza, že dôležité budú dokonca aj ďalšie parlamentné voľby. A zároveň sa mi zdá, že po nich budeme ako bratia Česi, neschopní zostaviť väčšinovú vládu. Pri rádioaktívnych látkach existuje termín „polčas rozpadu“ – nemajú to aj štáty? Vo Francúzsku a Nemecku sa tiež rysuje rastúci chaos, a ich vlády a parlamenty, vo vzťahu na ďalšie voľby vyzerajú, podľa trendu vývoja preferencií voličov, podobne ako naše. Takže tá zmätočná situácia, a otázka kam kráčaš sa asi týka pomerne širokej oblasti. A to ešte nemáme za sebou ani ten Brexit.

Naozaj ťažko povedať kam to speje, ale nejaké základné kroky k zachovaniu nášho štátu snáď zvládneme. Aj napriek skupinám, ktoré akceptujú len štát orientácie neo-con, alebo neo-lib, ináč nech nám radšej vládne centrála. Som optimista?