Ivan Hečko

od autora James O’Neill. Tie úvodzovky v nadpise robia dojem nejakého spochybnenia, a naozaj: je to o Austrálii, ale až na nejaké nevyhnutné odlišnosti sa to dosť podobá na „chorobu z našej kuchyne“. 

Nedávne politické vyhlásenia Austrálskej vlády potvrdzujú, že nasleduje precedensy nastavené neoplakanou vládou ktorá jej predchádzala. Jedno vyhlásenie, špeciálne, je výrazné, a to je vyhlásenie ministerkou zahraničia, že Austrália bude pokračovať vo svojej podpore pre Ukrajinskú vládu.

V tejto línii Austrálska vláda vlastne sleduje Američanov, ktorí používajú vojnu na Ukrajine ako prostriedok na „zmenšenie“ Ruskej vlády. Pred pohľadom na túto konkrétnu vojnu je ale vhodné sa zamyslieť nad tým, „ako si vedú“ Spojené Štáty od II. svetovej vojny, z čoho pritom nič nevyvolalo nejakú opozíciu vlády Austrálie, čo by sa dalo vnímať v súvislosti s tým postojom tejto vlády voči tej „Ruskej intervencii“.

V niekoľkých nedávnych dokumentoch bol „vystavený záznam“ o činoch vlády USA. Stojí za zmienku, že v tejto súvislosti žiaden z činov tej vlády nevyvolal kritiku zo strany Austrálie, neviedol k vyhrážkam zrušenia US diplomatického zastupiteľstva v Canberre, alebo spôsobil akúkoľvek kritiku vypustenú niektorou z postupnosti Austrálskych vlád.

V mnohých prípadoch sa Austrália ochotne zapojila do útokov Spojených Štátov proti cudzím krajinám. Hoci sa nakoniec stiahli zo svojej 20-ročnej účasti na Spojenými Štátmi vedenom útoku na Afganistan, Austrálske vojská sú stále v Iraku. V tomto prípade, vláda Iraku požiadala, aby všetky zahraničné vojská opustili Irak. Po vypočutí si svojho spojenca USA, Austrália jednoducho ignorovala Irackú požidavku, a jej vojská pokračujú v okupácii dodnes.

Treba si spomenúť, že to originálne obvinenie proti Iraku, a jeho vodcovi menom Saddam Hussain bolo, že disponuje “zbraňami hromadného ničenia”, ktoré odmieta odstrániť, a tým predstavuje ohrozenie pre svojich susedov. To obvinenie sa rýchle ukázalo ako lož. Ospravedlnili sa a opustili Irak Američania, Austrálčania a ostatní? Nie, neurobili to. Rovnako ako v prípade susednej Sýrie, USA pokračujú v kradnutí Irackej ropy a ponechávajú si príjmy z jej predaja. To, že Austrália je účastníkom tejto pokračujúcej krádeže, je trvalá obrovská hanba.

Podobná historická slepota preniká Austrálskou účasťou na vojne na Ukrajine. Toto je totálne prehliadané Austrálskymi médiami, skutočnosť, že v roku 2014, a opäť v roku 2015, bola dosiahnutá dohoda o statuse tých dvoch republík medzi Ukrajinou a týmito republikami. Francúzsko a Nemecko boli tiež stranami v tejto dohode. Počas nasledujúcich 8 rokov Ukrajinci jednoducho ignorovali svoje záväzky v rámci tej zmluvy. Teraz už priznali, že nikdy nemali v úmysle plniť svoje záväzky. Nič z toho sa neobjavuje v Austrálskych médiách – moja vsuvka – ani v naších a Európskych, pokiaľ sledujem.

Ukrajinci odvtedy systematicky diskriminujú ľudí v Donbase, včítane nedávneho zákazu oficiálneho používania Ruského jazyka, ktorým hovorí 80% populácie toho regiónu. Podobne ignorovaná v Austrálskych médiách je skutočnosť, že Ukrajinci výrazne zvýšili počty svojich vojsk v Donbase, na odhadovaných 80,000. Je jasné, že plánovali útočnú operáciu, ktorá bola zmarená Ruskou intervenciou v tej krajine. Jedinou skutočnou záhadou je, prečo Rusom trvalo tak dlho kým zasiahli?

Opäť, nič z roho sa neobjavuje v miestnych médiách. Prezentuje sa to ako Ruská okupácia Ukrajinského územia. Vyhlásiť toto obvinenie bez akéhokoľvek pokusu o zbrazenie kontextu je niečo hrubo nezodpovedné. Rusi teraz oznámili, že tie dva Donbaské regióny usporiadajú referendum neskôr tento mesiac, aby sa rozhodli, či sa pripoja alebo nie, k Ruskej Republike. Toto sa stretlo s obvyklým zúrivým hulákaním proti Rusom. Taká reakcia prezrádza ignoranstvo v oblasti medzinárodného práva, a aj príkladu z nedávnych dejín.

Vo Februári 2008 Kosovo deklarovalo svoju nezávislosť od Srbska. Tá deklarácia bola podporená Američanmi, ktorí si tu odvtedy založili jednu z najväších zahraničných vojenských základní v krajine. Neprišlo žiadne vyhlásenie zo strany Spojených Štátov, že by tá deklarácia nezávislosti bola ilegálna. Žiadne vyhlásenie zo strany Spojených Štátov, že by práva Srbska boli porušené. Namiesto toho, ten deň vládli vlastné záujmy.

Teoreticky neexistuje žiaden dôvod, prečo by región – oblasť – nemohol vyhlásiť nezávislosť, zvlášť, ako v prípade Donbasu, keď je história oblasti taká komplexná. Je plno príkladov rôznych krajín v Európe ako sa spájali alebo oddeľovali. Dňa 1. Januára 1993 sa Československo rozdelilo na Českú a Slovenskú Republiky. To bolo značne priateľské rozdelenie, a obidve strany si zachovali odvtedy priateľské vzťahy.

Situácia v Donbase je menej priateľská. To je ale skoro úplne spôsobené tou antipatiou, ktorú voči regiónu prejavuje Ukrajinská republika, včítane diskriminácie voči Rusky hovoriacim obyvateľom regiónu. Vôbec neprekvapuje, že teda hľadajú príbuznejšiu spoločnosť zo strany ich Rusky hovoriacich kolegov za hranicou.

Tento návrh sa stretol so značnou antipatiou zo strany vlády Spojených Štátov. (Moja vsuvka: Čo ich vôbec do toho? Zasahuje niekedy niekto do ich postupnej likvidácie Indiánov? Alebo dokonca aspoň okupácie rôznych krajín a kradnutia ich ropy? Otázka je skôr ako to že nie??) Opäť, čo nie je nikdy spomenuté v Austrálskych médiách je, že Ukrajina pokračuje v delostreleckom ostreľovaní Donbaského regiónu, včítane jeho civilných oblastí, na dennej báze. Toto predstavuje vojnový zločin, ale neočakávajte, že to Austrálske médiá vytiahnu.

Hlasovanie o budúcnosti regiónu sa bude konať tento mesiac. Je skoro isté, že hlas za opustenie Ukrajiny a pridanie sa k Rusku prejde s veľkou prevahou. Zákony OSN hovoria o teritoriálnej posvätnosti členských krajín. Ale Zákony OSN hovoria aj o posvätnosti práva ľudí na sebaurčenie. To pritom dáva úplne iný výzor aj Ukrajinskej okupácii oblastí Donbasu, ktoré sú stále pod jej kontrolou. To bude teraz vnímané ako okupácia časti Ruska. Neočakávajte, že toto bude dlho trvať.

Blíži sa zima v Európe, a tie Európske krajiny, ktoré sa poúšali poraziť Rusko, zistia, že bude studená ak by sa mala prežiť bez Ruských dodávok energií. Sú si výlučne samy na vine. To slepé podvoľovanie sa Američanom teraz zožne veľkú cenu. Zdá sa pravdepodobné, že ľudia budú hľadať Maďarskú cestu riešenia konfliktu. Či budú mať Rusi záujem, je celkom iná vec. Európania urobili chybu súhlasu s Americkými želaniami. Taká stupidita má svoju cenu (There is a price to pay for such stupidity).

Autor je geopolitický analytik, publikuje na Gumshoe News.