Ivan Hečko

Tento článok mi prišiel do rany na Moon of Alabama – vlastne odpovedá na jeden môj predošlý blog. Popisuje aj kde a ako to „trvalé porušovanie medzinárodného práva“ vzniklo. Článok sa volá „The end of Rules Based International Order“ – čiže koniec „Medzinárodného Poriadku Založeného na Pravidlách“ – MPZP.

„Západné“ krajiny, napr. USA a ich „spojenci“, strašne radi hovoria o tom „na pravidlách založenom medzinárodnom poriadku“, o ktorom hovoria, že by sa každý mal podľa neho správať. Tento Medzinárodný Poriadok Založený na Pravidlách je však oveľa nejasnejší koncept ako pravidlá skutočného zákona:

Skupina G7 je zjednotená „zdieľanými hodnotami“ a akýmsi záväzkom k MPZP. Tento poriadok je vraj trvale „spochybňovaný“ autoritárstvom, vážnymi porušeniami ľudských práv, vylúčením a diskrimináciou, humanitárnou a bezpečnostnou krízou, a odporom proti medzinárodnému právu a štandardom.

Vraj: Ako členovia G7, sme presvedčení, že naše spoločnosti a svet zožali pozoruhodné benefity z globálneho poriadku založeného na pravidlách, a podčiarkujeme, že tento systém musí mať vo svojom jadre pojmy inklúzie, demokracie a rešpektu voči ľudským právam, fundamentálnym slobodám, diverzite a vlády zákona.

To, že sa predpokladá že MPZP zahrnuje nejasné pojmy ‚demokracie‘, ‚ľudských práv‘, ‚fundamentálnych slobôd‘, ‚diverzity‘ a ďalších, uľahčuje vyhlásiť, že sa udialo toto alebo tamto porušenie MPZP. Také porušenie sa potom dá použiť na nasadenie potrestania vo forme sankcií alebo vojny. (Moja vsuvka – väčšina tých termínov sa používa práve v tzv. Newspeaku na obkecávanie – vytváranie pekne znejúcich viet, ktorých význam je spravidla nejasný, ale všeobecne použiteľný – no newspeak. Ľahko sa používa na rôzne účely ako napr. zdôvodnenie migrácie, kritika jej odporcov, obkecávanie zjavne nedemokratických postojov napr. ku Katalánsku, vytváranie piatych kolón a ovplyvňovanie volieb v rámci EÚ aj inde, a pod.)

Z toho, že hore uvedená definícia bola daná menšinou niekoľkých bohatých národov, už jasne vyplýva, že to nemôže byť globálna koncepcia pre multilaterálny svet. Tá by vyžadovala súbor pravidiel, ktorý odsúhlasili všetci. My sme už mali a máme taký systém. Volá sa medzinárodné právo. Ale po skončení studenej vojny „západ“ začal ignorovať skutočné medzinárodné právo, a nahradil ho sojimi vlastnými pravidlami, ktoré potom ostatní mali poslúchať. A ten vrchol ignorantskej hlúposti (hubris) sa otočil aby „pokúsal“ ‚západ‘.

Nedávny článok Anatola Lievena Ako západ prehral, popisuje túto morálnu porážku ‚západu‘ po jeho pochybnom ‚víťazstve‘ v studenej vojne:

Spojená s touto ohromne dominantnou politickou a ekonomickou ideológiou bola jedna Americká geopolitická vízia rovnako grandiózna čo sa týka ambícií a rovnako slepá voči poučeniu z histórie. Toto bolo zosumarizované v memorande o “Defence Planning Guidance 1994-1999 – Inštrukcia k Plánovani Obrany” spísanom v Apríli 1992 pre administráciu Busha Seniora zástupcom Ministra obrany Paulom Wolfowitzon a Lewisom “Scooter” Libbym, a následne „uniknutom“ do médií. Jeho centrálnou správou bolo:

…
Zatiaľčo ten dokument Washingtonu z roku 1992 spomínal “legitímne záujmy” iných štátov, jasne vyjadroval, že to bude Washington, kto definuje aké záujmy sú legitímne a ako môžu byť dosahované. A znova, hoci nikdy nebola formálne nasadená, táto “doktrína” sa stala prakticky (in effect) štandardnou operačnou procedúrou nasledujúcich administrácií. V počiatku rokov 2000, keď ich vplyv dosiahol najnebezpečnejšiu výšku, vojenské a bezpečnostné elity to riadili (would couch it) v zmysle tzv. plnospektrálnej dominancie. Ako mladší prezident Bush deklaroval vo svojom nástupnom prejave v Januári 2002, ktorý naštartoval USA na cestu k invázii Iraku: “Z Božej vôle (By the grace of God), Amerika vyhrala Studenú vojnu… Svet kedysi rozdelený na dva ozbrojené tábory teraz uznáva jednu výlučnú (sole) a hlavnú (pre-eminent) mocnosť, Spojené Štáty Americké”.

Ale tá mocnosť odvtedy zlyhala vo vojnách proti Iraku a Afganistanu, počas finančnej krízy v roku 2008 a teraz znovu v rámci pandémie. Zároveň si USA vytvorili nových „konkurentov“ pre svoju rolu vďaka svojmu chovaniu sa:

Zhrniem v skratke: Čína aj Rusko (Xi Jingping a Sergej Lavrov) sa zhodne vyjadrili, že nebudú rešpektovať nijakého hegemóna. Nikdy nebudú konať podľa nejakých pravidiel hry definovaných USA, len podľa medzinárodného práva.

A komentár M.K Bhadrakumara:

Ako aliancia, Čína a Rusko majú všetky suroviny, energiu, strojárstvo a priemyselné schopnosti, poľnohspodárstvo, a populácie potrebné pre úplnu nezávislosť od Západu. Nemajú žiadnu potrebu, ani túžbu, nasledovať pochybné pravidlá diktované inými mocnosťami. Neexistuje spôsob ako ich k tomu prinútiť. Ako M.K. Bhadrakumar uzatvára:

USA nemôžu ovládnuť túto alianciu ináč ako porážkou ako Číny, tak aj Ruska, súčasne. Táto aliancia sa medzitým náhodou nachádza na správnej strane dejín. Čas pracuje v jej prospech, zatiaľčo úpadok USA v relatívnej komplexnej národnej moci a globálnom vplyve stále postupuje, a svet si postupne zvyká na “post-Americké storočie”.

Ja by som k tomu ešte pridal pomerne čerstvú zmluvu madzi Čínou a Iránom, ktorá vo vojenskej oblasti zahrnuje aj Rusko, s tým, že som už vyyjadril názor, žo zmluva je vlastne výsledkom (odpoveďou na) politiky USA – tentoraz výnimočne pozitívnym. A tá zmluva je pritom primárne ekonomická, a predstavuje prospekt/možnosť nevídaného ekonomického rozvoja pre všetky okolité štáty, resp. ako možnosť aj vybudovanie tej spomínanej novej hodvábnej cesty, ak sa Európa dokáže chovať normálne. Splnenie tejto podmienky by však potrebovalo značnú reformu EÚ, ináč skončí hodvábna cesta – a šanca značného rastu – v Istanbule.

A nedá mi to, aby som nepridal ešte jeden komentár: Všetky politické vyhlásenia v rámci „tohoto sveta“, o ktorom som písal v predošlom blogu, t.j. zhruba krajiny NATO, a aj EÚ, sa vlastne stále správajú akoby ten USA riadený svet ešte fungoval. Zahrnuje to komunikáciu pomocou spomenutého „newspeaku“ – t.j. klamstvá „formulované korektne“ ako neochvejná pravda, politický proces s Julianom Assangeom o ktorom sa nehovorí, lebo v newspeaku na to neexistuje „korektný“ popis, ďalej napr. „zasahovanie do volieb“ ako „zabezpečovanie demokratického smerovania“, manipulácie cez piate kolóny v krajinách teoreticky partnerských cez „mimovládne organizácie“ platené vládami, a podobne. Vlastne z toho vyplýva, že demokracia v EÚ je len obmedzená (alebo „vymedzená?“) pretože tie piate kolóny financované zvonku dozerajú nepretržite aby sme neprekročili čiaru. Navrhujem zaviesť pre túto EÚ Dozorovanú Demokraciu termín EDDemokracia, prípadne skratka EDD. Ak niekto potrebuje anglickú verziu, zodpovedalo by tomu napr. European Union Supervised Democracy, je blbé, že to má inú skratku. Ale nemyslím si, že sa termín ujme.