Ivan Hečko

No, asi nebude. Ak ostane to čo je, je to nedemokratický komunistický systém, kde vládne nejaký UV, t.j. platnosť Ústavy je obmedzená. Ak sa podarí Západom financovaný puč, budú tam vládnuť Západom určené a platené figúrky, budú vládnuť Západom dosadení oligarchovia a Západom financované politické strany a tajné služby napojené na Západné. Takže môžeme to zhrnúť – v každom prípade vládne nejaká menšina, a príliš často manipulovaná zo zahraničia.

Zrekapitulujme si postup na príklade Slovenska. Po tzv. nežnej revolúcii sa dostali k moci časť pôvodne disidentov, ktorí nerozumeli riadeniu štátu, a časť ľudí, ktorí vedeli čo sa dá v tejto situácii ukoristiť. Pristúpilo sa k zmenám.

Oblasť ideologická. Tu sme sa tvárili, že ideológia už nebude, a k tomu vraj stačí zrušiť tú socialistickú (nazývanú komunistickou, čo nezodpovedá pravde). Ale v skutočnosti ideológia bola nasadená – nová – zavádzanie „slobôd“ rôzneho druhu, plus „pravidiel hry“, ktoré sa v tom čase nazývali kapitalistickými. V niektorých prípadoch sa neskôr ukázalo, že možnosť realizácie mnohých z nich bola obmedzená, a tí čo ich „zavádzali“ o tom vedeli.

Zmeny boli zdôvodňované nasadzovaním tzv. trhovej ekonomiky. Keďže v tom čase už existovala (vo svete) len v dosť obmedzenom rozsahu, teda len v časti ekonomiky, ktorá sa navyše stále zmenšuje, bol to – pod týmto názvom – cielený postup vytvárania-domácej/posilňovania-zahraničnej oligarchie. Cenový systém štátov nazývaných socialistickými bol vytváraný netrhovo, jeho zámerom bolo vytvorenie sociálneho štátu, čo pomerne dobre fungovalo. Nefungovali následkom toho ekonomické princípy riadenia podnikov a národného hospodárstva.

Pristúpilo sa teda – v rámci vytvárania tzv. trhovej ekonomiky, ktorá už pritom nikde v podstate neexistuje – k prestavbe štruktúry cien. Vraj treba vytvoriť konkurenčné prostredie. Ceny základných životných nevyhnutností, ktoré sú základom sociálneho štátu – treba uvoľniť, aby ich „riadil trh“. Človek by predpokladal, že oligarchovia by nemali vznikať na základných životných nevyhnutnostiach. Ale oni sami si práve mysleli, že tento zdroj je najspoľahlivejší. Postupne dosiahli zmeny, ktoré nás dnes nepríjemne tlačia, a ktoré vytvorili novú vrstvu obyvateľstva, ktorú sme predtým nemali – chudobných (sociálne odkázaní sa to volá), keďže bola úplne rozvrátená cenová štruktúra.

Postupne sme znížili výrazne produkciu potravín, ktorá bola nahradená dovozom (väčšinou menej kvalitných) potravín zo zahraničia (nabalili sa obchodníci a dovozcovia). Skoro sa zastavila bytová výstavba (v tomto prípade najmä špekulanti). Po prejdení na Euro v priebehu rokov postupne došlo k inflácii – dnes to skoro vyzerá tak, že kúpime za Euro toľko ako vtedy za korunu (neviem kto bral inflačné zisky, asi boli obrovské). Teda – v rámci budovania domácej oligarchie, resp. podporovania zahraničnej, sme postavili práve najslabšie časti spoločnosti do úlohy obetí kvázi-trhového kapitalizmu. Pritom padla za obeť značná časť domácej výroby potravín, aj za spolupráce najatej Talianskej mafie s domácou (plus machinácií s katastrom!).

Najnovšie ponuky poľnohospodárov na znovuobnovenie výroby v rozsahu oveľa väčšom, ak dostanú patričné dotácie, zatiaľ pokiaľ viem nemajú žiadnu odozvu – pritom je jasné, že bez tých dotácií to nie je možné. Tieto dotácie by riešili ako návrat k sebestačnosti vo výrobe potravín, tak aj významnú časť sociálnych problémov vidieka. Ale po počiatočnej súhlasnej – so zdanlivým nadšením – odozve vládnych kruhov, samozrejme napojených na oligarchov rôzneho druhu a národností, debata o dotáciách – a potravinovej sebestačnosti – odišla do stratena. Oligarchovia asi nemajú záujem.

Takže prechod k „demokracii“ (tzv.) – zdá sa – bez ohľadu na krajinu – vyžaduje realizáciu určitého sociálneho rozvratu a vytvorenie a udržovanie oligarchie. Oligarchia potom vládne všetkými prostriedkami aj prípadne mimo zákon, navyše nadnárodne. A to som v tom nezohľadnil zložitý viacvrstvový aparát „medzinárodného udržovania demokracie“, ktorý zahrnuje zasahovanie do vnútorných záležitovstí štátov cez vládami platené mimovládky (plus zákony ktoré im umožňujú takto rozvracať a ináč ovplyvňovať cudzie štáty), aparáty celoeurópskych politických strán, aj vojenských paktov. Krajiny, ktoré obsadili vojensky územia iných štátov a drancujú tam nerastné bohatstvo, sú nám predkladané ako vzory demokracie. Ich klamstvá sú nám denne a každú hodinu predkladané ako „správy“. Ľudia ktorí píšu pravdu sedia vo väzení, napríklad v Britskom. A – v niektorých štátoch, nebudem menovať – vystrkujú hlavu cirkvi a tlačia svoje dogmy do legislatívy: renesancia stredoveku?

Toto všetko je len časť mozaiky demokracie, ktorú si môže Bielorusko zvoliť, sú tam ďalšie chytáky. Pozná niekto nejakú inú – reálnu – demokraciu? Dajte vedieť (Bielorusom, nám to už nepomôže).