Ivan Hečko

Názov je narážkou na výraz New World Order – NWO – a reálny súčasný stav. Je to recenzia knihy „The New World Disorder and The Indian Imperative“ – Nový svetový rozvrat a Indický Imperatív. Indický pohľad na vec je do značnej miery zaujímavý pre každý národ. Naša absurdná súčasná vláda je podľa toho len ilustratívnym príkladom. Neprekladám celý článok, niektoré časti sú príliš Indické, obmedzím sa na všeobecné.

Ako sa približujeme ku koncu druhej dekády 21-ho storočia, je zrejmé, že medzinárodný liberálny systém (order) stojí pred okamihom krízy. Politické, ekonomické a bezpečnostné fundamenty, ktoré ho podopierali sú neplatné, bez akéhokoľvek konsenzu ohľadne iných. Globalizácia je v súčasnosti konfrontovaná s ekonomickým nacionalizmom. Robia sa pokusy s uzatváraním otvorených hraníc. Politici so silným postavením používajú páky akýchkoľvek pocitov krivdy – skutočných aj vnímaných – aby legitimizovali populistickú vládu. A medzinárodné normy a inštitúcie sa javia ako menej relevantné pre riadenie globálnych ľudí (commons, obyčajných ľudí). Existuje pocit, že globálny poriadok sa znova stáva viac Westfálskym – že zisky z vzájomnej závislosti sa odbúravajú (Westfálsky mier definoval suverenitu vládcov na svojom území). Je vidieť znovuuplatňovanie suverenity – demokraciami, aj inými. A nadovšetko, je neisté, čo toto storočie chystá pre naše spoločenstvá (societies).

Medzi odborníkmi, ktorí sa pokúšajú pochopiť, prečo je ten svet dnes takýto, prevažujúci sentiment je, populárni a populistickí vodcovia rozvrátili to, čo bol dobre mieniaci (well-meaning) a dobre fungujúci medzinárodný poriadok. Túto historku máme v úmysle opraviť. Z nášho pohľadu bol svet v základe definovaný duchom Darvinizmu: ‘prežitie najsilnejšieho’. Proces globálneho vládnutia len legitimizoval to, čo bolo vlastne nátlakovou štátnou diplomaciou. Poskytoval prostriedok nahromadiť a udržovať moc a bohatstvo bez použitia vojenskej sily (moja vsuvka – a ak to nešlo, tak aj tú). Vodcovia tejto éry sú produktom protikladov, ktoré vždy definovali liberálny svetový poriadok.

Je potrebné si definovať, kde sa nachádzame. Treba si uvedomiť, že samotní „garanti“ ktorí kedysi „evanjelizovali“ liberálny svetový poriadok, už boli sami odplavení nabok skrytými prúdmi týchto zmien. Americké elity nechápu, ako mohli USA zvoliť Donalda Trumpa – osobu bez akéhokoľvek záujmu o globálne partnerstvá a liberálne pózy. Európske elity sa cítia potupené vzostupom Alternative für Deutschland (AfD), National Rally, Viktora Orbána, a ďalších, ktorí reprezentujú ostentatívne hodnotové antitézy EÚ. Tí, čo by sa postavili za globalizáciu a multilaterálne hodnoty (??), na druhej strane, sa namáhavo derú k relevantnosti. Macron bojuje proti vlne verejnej nespokojnosti kvôli jeho ‘politike priateľskej voči biznisu’, zatiaľčo Angela Merkel odstúpi z úradu po tom, ako bude porazená v bitke proti obnovenému vzostupu populistov v EU. Z perspektívy Západných elít, normy, inštitúcie a partnerstvá, tak starostlivo vypiplané v povojnovom čase, už nemôžu prežiť svoj mier, slobody a bezpečnosť. Presne naopak, sú to presne tie ideály, ktoré sa zdajú byť základnou príčinou problému. Vlna všeobecného hnevu v transatlantickej spoločnosti je namierená proti voľnému pohybu a otvoreným hraniciam; proti globalizácii a citlivosti vzájomnej závislosti; a proti elitám v politike, biznise, na akademickej pôde, a proti médiám, ktoré tieto politiky podporujú. Lokálna identita a suverenita – o ktorých obidvoch sa predpokladalo, že medzinárodný liberálny poriadok ich „zaradil“ – sa všade znova objavujú.

Ďalej sa preberá aj „bezpečnostná“ otázka, najmä Trumpove prejavy určitého „nepriateľstva“ voči EÚ a Japonsku – t.j. proti spojencom, a to aj v súvislosti s úmyselným zvyšovaním napätia najmä okolo Kórei, alebo novému plynovému potrubiu do Európy – tu sa však podľa mňa autor mýli, za tým je zrejme Deep State, od zavraždenia Kennedyho žiaden prezident nefunguje ináč ako formálne, prípadne mu dajú úlohu riešiť súčasné neriešiteľné sociálne problémy. Jeho aktivity proti OSN a WTO by som takisto predpokladal ako tlačené zozadu.

V poslednej časti sa zdôrazňuje postupné preberanie kormidla východnou Áziou – Južná, Kórea, India a najmä Čína, ktorá dnes značne prevyšuje Trumpa, a teda USA, v diplomatičnosti svojich postupov.

Existuje príslovie, že zdochýnajúci kôň najviac kope okolo seba. Jeden z prejavov môže byť práve sústavné pokračovanie zasahovania do vnútornej politiky všetkých štátov, od organizovania pokusov o prevrat vo Venezuele, po uplácanie „svojich“ strán v „demokratických“ voľbách napríklad u nás. Výsledky sú známe. Vo Venezuele sa nejaký počet ľudí, včítane Američanov, dostal do basy. U nás dnes vládne zbierka ľudí, ktorí čoraz viac vyzerajú celkom neschopní vládnuť. Operujú nie oficiálnymi postupmi, ale na svojich internetových profiloch, kde vedú absurdné diskusie a prezentujú svoje náboženské vyznania, čo by bolo v poriadku, ale nie pre člena vlády, a nie na úrovni tmárstva. Majú síce ešte čas to korigovať, ale nevyzerá, že by to mali v úmysle, zdá sa skôr že sa tým chvastajú. Je to snáď nejaká naša verzia Trumpizmu pod komandom Deep State? Alebo sa bude ešte v školách učiť, že Slnko obieha okolo Zeme?

Autormi knihy sú Shashi Tharoor and Samir Saran, recenzia bola uverejnená na World Economic Forum