Ivan Hečko

V poslednom čase blogy radšej čítam ako píšem, lebo iní píšu výborné. Ale rozhodol som sa pridať, lebo postupne nám dochádza, že svet v ktorom žijeme – ten ktorý nám oficiálne kruhy strkajú pred oči – je len kulisa.

A herci sú politici. Alebo politici sú herci? A ešte – kto vlastní divadlo a kto je riaditeľ? A čo predstavuje scénu, javisko? A na koniec vlastne musíme skúsiť nájsť realitu, ktorú nikto nehrá, je naozaj. To môže byť fuška. Pokúsim sa poskladať nejakú mozaiku z črepov ktoré sú nám predkladané.

Problém predstavuje aj to, že celé divadlo je viacúrovňové, máme naše Slovenské, EÚ, a Svetové. Podobne je rozložená aj tá skrytá realita. Ďalším problémom je, že herci majú síce nejaké pravidlá, ale tie sú dvojaké – oficiálne sú iné ako tie podľa ktorých hrajú naozaj. A hercov financujú aj Centrály.

Cieľ „trvalého predstavenia“ týchto divadiel bol dobre popísaný viacerými blogermi. Je to vytvorenie „človeka (masy ľudí) bez národnej kultúry a bez vlastného rozumu“. Tento „nadnárodný človek“ sa má ochotne dať obklopiť akoukoľvek cudzou kultúrou, prípadne predstierať jej akceptovanie, pretože „kultúry sú rovnocenné“, a on je multikultúrny a cíti sa tým nadradený (má sa tak cítiť). Vtedy má nádej, že bude povýšený na herca národnej scény, ktorá je prvým krokom na scénu EÚ (je vlastne nejakým spôsobom za to podporovaný). Ale ešte sa predtým musí naučiť hrať rolu „nadnárodné názory“, to som myslel tým „bez vlastného rozumu“. To znamená toleranciu pre všetky zložky cudzích kultúr a všetkých vedomostí a názorov, ktoré rozvracajú tú našu. Predsa čo je naša kultúra oproti „tej svetovej“? (nemôžem si odpustiť: čím sa to líši od pokusov vytvárania ideálneho nadnárodného „socialistického človeka“ za komunizmu?) Mohol by som aj dať protiotázku čo je tá svetová kultúra, lebo to naozaj neviem, viem len napríklad, že jazz, ktorý mám rád, je časťou kultúry USA, ale tam skoro zanikol, lebo nevynáša, hrajú ho skôr inde. Ale to som len trochu odbočil. A k tej svetovej kultúre, vzhľadom na vyššie uvedené ciele „trvalého predstavenia“, asi to budú americké seriály, viď vyššie uvedené ciele.

Pozrime sa teraz na tie oficiálne predstavenia. V rámci „správ“ sú nám predkladané predstavenia na všetkých troch úrovniach. Spravidla s komentármi, ktorých rozsah stúpa zvlášť keď klamstvá a nezmysly bijú do očí. Ale ešte poznámka k tej Svetovej úrovni – tu sa prezentuje najmä scéna USA, tie ďalšie scény rovnakej úrovne sú spochybňované, prípadné vstupy z týchto zdrojov sú uvádzané s patričným komentárom, ak hrozí že by mohli byť pochopené opačne ako je zámer.

A ešte, riadiace kruhy systému divadiel majú aj zákulisné zložky. Napríklad štátnu tajomníčku prinútili zložiť funkciu skôr ako jej bolo čokoľvek dokázané, nátlakom, zdá sa že aj zastrašovaním. A „orgány činné v trestnom konaní“ sa tým vôbec nezaoberajú. To znamená, že mafia, zrejme zakotvená na najvyššej zo spomínaných úrovní, riadi všetky úrovne systému divadiel, aj miestne mafie.

Otázka je, kde sú v tomto konkrétnom prípade ľudské práva odstúpivšej osoby. Zdá sa, že ľudia zo súčasnej vládnucej garnitúry v rámci tohto systému divadiel nemajú ľudské práva. Každý herec môže voči nim vyvolať akúkoľvek aféru, a ani keď sa ukáže že vymyslenú, resp. nebol dodržaný zákon, nebude stíhaný. Predsa divadlo nemá takéto zložky, to nie my, to niekto iný, my nevieme. Ešte že pán Fico má právnické vzdelanie a vtipným spôsobom zasiahol do procesu ktorý sa zdá byť posudzovaný mierne hystericky a nie celkom podľa zákona – ale predsa v divadle je hystéria základ, a nemôžeme byť detailisti, ináč by tam ľudia nechodili.

Takže je to jasné. Na Slovensku stále nemáme pravicové spoločenské prostredie, a zložkám na vyšších úrovniach divadla to vadí. Pokúsili sa vyvolať politickú zmenu vyvolaním krízy ako na Malte, vraždou. Nepomohlo to. Teraz odhadzujú ďalšie zábrany, pomohli (a zaplatili) vyhrať prezidentský post svojej osobe, a ďalej tlačia intrigami na jednotlivých politikov, ktorí im nevyhovujú. Vytvárajú nové politické strany, ale zabúdajú, že tie „osobnosti“, ktoré sú ochotné im slúžiť (asi za honoráre), nemusia osloviť voličov. V procese sa postupne selektívne zabúda na zákony, ktoré teoreticky chránia všetkých ľudí rovnako. Snáď si ľudia do volieb uvedomia, že nechceme divadlo riadené zvonku, a čím ďalej tým viac nahradzovanie pravidiel fungovania spoločnosti heslami, napríklad „humanitárna vojna“ alebo „pravidlá migrácie podľa AMIF“.

A kde je teda tá skutočná realita? No, okrem živelných katastrof sa to z médií dozvedáme dosť zriedka. A ak áno, obvykle prekrútené podľa scenárov na „prezentácie reality“. Scenáre sú na všetko, a ak sa ukáže že nie sú, tak sa to prezentuje neskôr, to predsa nejde len tak halabala. Napríklad spôsob realizovania Cieľa číslo 2 Compactu o migrácii sme sa nedozvedeli dodnes. Ale nikto nepovedal ani že ten nebudeme realizovať, lebo je blbý, tfuj, lebo je to naopak, tfuj, lebo v tých krajinách stále drancujeme, máš padáka, blbec. Nevidíš kulisy?