Článok je o Austrálii, aj titulok pôvodne. Ale niektoré tie ideologické kecy a tá pozícia podradenosti sú tak podobné, že som neodolal a preložil. Nechal som v texte Austráliu, Slovensko je len v titulku – zatiaľ. Po posledných voľbách sme sa však nepríjemne priblížili aj k postaveniu Austrálie od puču CIA v roku 1975. Text:

Vzťah USA – Austrália je postavený na zdieľaných hodnotách. Zoči voči stále komplexnejšiemu regionálnemu prostrediu je životne dôležité, aby sme pracovali spolu, aby sme prekonali tieto výzvy. Ďalšia produktívna diskusia s kolegami dnes večer, o tom ako budeme navigovať postup ďalej.

Vyššie uvedený citát je z vyhlásenia Ministerky Zahraničia Austrálie Marise Payne, po jej návšteve vo Washingtone DC spolu s Ministerkou Obrany Austrálie menom Linda Reynolds, následne po diskusiách s ich USA protistranami Mike Pompeo a Mark Esper v tom istom poradí.

Čo Austrálske médiá tiež uviedli je, že obidve strany aj podpísali dohodu – an agreement -, ktorej obsah nebol odhalený. Návšteva Washingtonu DC dvomi ministerkami, obsah ich diskusií, a vydaný dohovor, by mali všetky byť vecami značného záujmu Austrálskej voličskej verejnosti.

Bolo by však chybou, považovať poslednú tajnú dohodu, a známe záväzky ktoré z nej vyplynuli, za reprezentujúce akýkoľvek posun politiky Austrálskej vlády. Prinajmenšom od puču zostrojenému CIA proti zvolenej Austrálskej vláde Gougha Whitlama v Novembri 1975 Austrália prakticky fungovala ako kolónia Spojených Štátov.

Whitlamov krátky rozkvet nezávislosti zahraničnej politiky bol rýchle „skapatý“ (snuffed out). Odvtedy už nikdy žiadna Austrálska vláda, bez ohľadu na formálnu politickú orientáciu, sa neopovážila demonštrovať žiadne najmenšie náznaky nezávislosti zahraničnej politiky. V polsedných dvoch dekádach sa Austrália pridala k, a zostáva integrálnou súčasťou, ilegálnych invázií do Afganistanu, Iraku a Sýrie. Merítkom tejto podradenosti zahraničnej politiky je skutočnosť, že ani jedno z týchto nešťastných dobrodružstiev zahraničnej politiky nebolo predmetom Parlamentných debát, ani nehovoriac o nadväzujúcom dohľade alebo kritickej analýze.

Jedna mierka tejto laxnosti je, že ABC nedávno dala vysielací čas obvineniam z nelegálneho chovania sa Austrálskeho vojenského personálu v Afganistane. Obvinenia sa týkajú údajného nevhodného chovania sa Austrálskych vojakov, včítane nesprávneho postupu, mučenia a vraždy Afgánskych civilistov a údajných členov Talibanu. Čo je šokujúce ohľadne týchto obvinení je, že sa vzťahujú na incidenty až do dekády späť. Nebolo dané žiadne vysvetlenie k tomu, prečo toľko trvalo kým boli tieto obvinenia vyslovené. Nie je to tak, že by tieto údajné fakty boli neznáme odkedy sa udiali.

Rovnako prekvapujúce ako meškanie vo zverejnení týchto obvinení je aj totálna absencia akýchkoľvek znepokojení, alebo poplachu vyvolanému politickým vedením obidvoch veľkých strán, ani nehovoriac o požiadavke aby bolo chovanie sa Austrálskych vojakov poriadne vyšetrené. Ešte viac chýba v diskusii (bolo by nevhodné nazvať to debatou) akýkoľvek náznak, že existuje legitímne ospravedlnenie pre pokračujúcu prítomnosť Austrálskeho vojska v Afganistane.

Chabé pokusy, že vojsko zostáva v reakcii na požiadavku Afganskej vlády, sú smiešne (derisory). Tá “vláda” nie je nič viac ako bábkový režim okupantov zo Spojených Štátov, kontroluje rýchle sa zmenšujúcu časť skutočne Afgánskeho teritória, a je predmetom posmechu madzi serióznymi geopolitickými pozorovateľmi.

Kontrastne, plne vyfabrikovaná historka ktorá dostala obrovské pokrytie médiami, a bola obsiahnutá v každom mediálnom vysielaní v čase keď bola napísaná, bol ešte ďalší kúsok dezinformácie vyrobenej Spojenými Štátmi, ktorý hovoril, že Rusko štedro platilo za každého vojaka USA ktorého Taliban dokázal zabiť.

Táto ne-historka dominovala výstupom západných mainstreamových médií po niekoľko dní. Bola zrejme myslená ako odvedenie pozornosti od bitky v rámci Amerických politických zoskupení, ktorých spoločná myšlienková línia sa zdá byť opozícia voči ohláseným plánom Prezidenta Trumpa stiahnuť (časť?) US vojakov z Afganistanu. Bude zázrak, ak k tomu naozaj dôjde. Rôzne osobné záujmy, ktoré chcú zachovať prítomnosť USA v Afganistane sú oveľa silnejšie ako nejaký útokom odolávajúci Prezident USA, ktorý, podľa súčasných prieskumov verejnej mienky, asi nebude tento November znovu zvolený.

Podobnú podradenosť Austrálie voči Spojeným Štátom môžeme vidieť v Iraku. V Januári tohto roku Iracký parlament požiadal, aby všetky zahraničné vojská (teda, Spojené Štáty, Veľká Británia a Austrália) odišli. Po šiestich mesiacoch bola nulová reakcia na legitímnu požiadavku suverénnej Irackej vlády.

Opäť, musíme sa pýtať, kde sa nachádza Austrálsky parlament v tejto veci? Pôvodná invázia a okupácia boli založené na lži o údajných Irackých zbraniach hromadného ničenia, ktoré sa Saddam Hussein chystal vypustiť na slobodymilovné Západné Demokracie. Také zbrane neexistovali (moja vsuvka: to hovoril – pred útokom – aj Dr. Kelly, najväčší Britský expert, ktorého vlastné tajné služby následne zavraždili). To malo predstavovať dôvod na hlboké ospravedlnenia, rýchle stiahnutie zahraničných okupačných vojsk, a platbu kompenzácií.

Nič z toho sa neuskutočnilo. Ignorovanie požiadavky Irackej vlády odísť ilustruje skutočnú povahu tej invázie a okupácie. Čo sú potom tie “zdieľané hodnoty” o ktorých hovorí Marise Payne? Určite nezahrnujú záväzok dodržiavania medzinárodného práva; považovania ľudí za stíhateľných pre významné porušovania tohto práva; alebo dokonca priznať cez Parlamentnú debatu že Austrália nemá žiadnu ambíciu predstierať že je nezávislým štátom, ale je, ako stále, ochotná byť nič sa nepýtajúcim lokajom (lackey) zahraničnej politiky Spojených Štátov.

Tak čo boli tie “produktívne diskusie” s Američanmi, v ktorých Payne a Reynolds museli prekonávať regionálne “výzvy?” Nehovoria sa nám detaily, ale možno bezpečne staviť na to, že pokračovanie posledných 50 rokov Austrálskej podriadenosti geopolitickým ambíciám Spojených Štátov je vysoko na zozname povinných prvkov.

Austrálska podriadenosť Spojeným Štátom siaha za vojenské kalamity. Tá mimoriadne anti-Čínska rétorika prúdiaca od Austrálskych politikov (opäť sú stranícke rozdiely irelevantné) je doslovnou ekonomickou samovraždou. Že nejaká krajina môže byť niekým presvedčená aby konala takýmto spôsobom, úplne protikladne voči vlastným vitálnym ekonomickým záujmom, predstavuje mierku toho, ako kompletne servilnou sa stala Canberra voči diktátom Washingtonu.

Rešpektovaný Indický komentátor M.K. Bhadrakumar (indianpunchline.com 29 Júla 2020) má optimistickejší pohľad na Austráliu odchyľujúcu sa od línie Spojených Štátov. Cituje reč pani Payne na stretnutí, kde povedala “ministrove prejavy (ohľadne Číny) sú jeho vlastné, pozície Austrálie sú naše vlastné: a my operujeme, ako by ste aj predpokladali, na základe naších zdieľaných hodnôt……. Ale čo je najdôležitejšie z našej perspektívy, my robíme svoje vlastné rozhodnutia”.

Toto sú fajn postoje (sentiments). Problém je, že neboli v súlade s činmi Austrálie počas posledných 50 rokov, ktoré od zvrhnutia Whitlamovej vlády boli v zhode so skoro kvalifikovanou podriadenosťou záujmom USA.

Paynovej prejav možno lepšie interpretovať ako uvedomenie si, že ako svet dostáva rany od Trumpovej politiky a od jeho evangelického ministra zahraničia Pompea, má to celé veľmi obmedzenú trvanlivosť (shelf life). Či vyhlasovaná nezávislosť sa preloží do skutočných rozdielov v politike po pravdepodobnom vstupe k moci Bidenovej administrácie je prinajlepšom bod k diskusii (moot point). Rétorika z Bidenovho tábora naznačuje, že US-Čínska politika zostane rovnako konfliktná.

Minulá história Austrálie naznačuje, že rétorika pani Paine sa nevyrovná s realitou novej administrácie USA. Bol by to smelý analytik, ktorý by stavil na opak.

Môj komentár: Podobnosť s našou politikou je čiste náhodná. Máme nejakých ľudí dokonca aj v Iraku, mali sme aj v Afganistane. Akým právom? Dostali sme ho od USA? Za odmenu sme dostali peniaze pre pravičiarov na voľby a mohli kúpiť od nich stíhačky?

Autorom je James O’Neill, Gumshoe News, je geopolitický analytik.