Ivan Hečko

Po predošlom blogu venovanom „informáciám o tom čo sa nedeje“, teraz k tomu čo sa deje, ale je prehlušované „informáciami“ o tom čo sa nedeje.

Do tejto témy prispievajú viacerí blogeri ktorých sem tam citujem, aj mnohé zahraničné zdroje, sem-tam niečo vyblafne aj oficiálny zdroj, napr. sám prezident Trump, alebo nejaký reprezentant EÚ keď je naštvaný a neovládne sa. Ale radšej o systematickej práci médií, ktoré v rámci tohto nazývame demokratickými. Odporúčam aj tento blog.

Po rozpustení niekdajšieho socialistického systému sa rozmohla predstava medzi neokonzervatívnymi, aj neoliberálnymi zástancami, že ľudia už nemajú žiadnu voľbu okrem tej medzi nimi, pričom ich názory sú si blízke – základom je, že „podnikanie nemožno obmedzovať“, naopak, ľudí áno, ale treba to maskovať vhodnou neo… frazeológiou o ľudských právach. Aby sa jej ťažko oponovalo, zavedie sa ako diskusné prostredie „politická korektnosť“. Princíp je, že sa zavedú frázy v prospech hesiel neo… ideológií, a budú krásne formulované tak, aby ich kritika zakaždým vyznela ako „nekorektne“ vyjadrená.

Zároveň, na pozadí, sa zruší – nie formálne ale fakticky, a hlavne potichu – niekoľko pravidiel ktoré predstavujú v podstate základy kapitalizmu, ktorý je založený na princípe regulácie ekonomiky fungujúcim trhom. Ide hlavne o pravidlá obmedzujúce koncentráciu kapitálu, ktorých obmedzením vlastne konkurencia skončila a nastal výrazne monopolistický kapitalizmus, ktorý postupne nielen zrušil trhové mechanizmy väčšiny trhov, ale priniesol nevídaný stupeň koncentrácie majetku.

A teraz trochu odbočím k finančnej kríze, o ktorej si mnoho ľudí myslí, že bola vyvolaná úmyselne ako prostriedok dosiahnutia tohto cieľa. K výraznému urýchleniu procesu totiž prispel finančný sektor, konkrétne veľké banky. Počiatočný moment vniesol prezident Clinton, ktorý zrušil Glass-Steagallov zákon. Komerčné banky boli pod pomerne veľkou kontrolou Federálnych úradov USA, zatiaľčo investičné banky mali oveľa vyššiu mieru rizika. Vyššie uvedený zákon vznikol po veľkej kríze v roku 1933, ako následok názoru, že tieto dva druhy bankovníctva vykonávané tou istou bankou prinášajú veľké riziko (samozrejme v prípade viacerých veľkých bánk pre celé hospodárstvo), a teda tento zákon úplne oddelil komerčné a investičné bankovníctvo. Zákon bol v podstate počas obdobia prezidenta Clintona prehlásený za neplatný.

O príčinách poslednej krízy (vlastne nevieme či už skončila, alebo ju len maskujú centrálne banky a ešte vyrazí) asi nerozhodli len tzv. sub-prime hypotéky, ktoré rozbehli komerčné banky USA, ale tie ju spustili. Je však z toho zjavné, že kontrola nad bankami sa vtedy oslabila. Princíp bol v tom, že v súťaži o nových klientov, banky začali poskytovať hypotéky ľuďom, o ktorých vedeli, že ich nebudú vedieť dlhodobo splácať. Toto „sprístupnenie“ kúpy nehnuteľnosti vyhnalo ich ceny do závratných výšok. Hypotéky sa financujú tým, že banky vydávajú tzv. Hypotekárne Záložné Listy, ktoré (iní) klienti radi kupujú, nakoľko sú kryté nehnuteľnosťami, teda je to spoľahlivá investícia (sú úročené). Kupci v tom čase nevedeli, čo tie banky ale vedeli, že tentokrát to bola zlá investícia, a navyše banky vydávali HZL s primiešanými inými investíciami, takže sa volali Collateral Debt Obligations – CDO. A ešte navyše, si vymysleli bankovo-poisťovnícky produkt nazvaný Credit Default Swap, ktorý je vlastne produktom – poistením investície – kasínového typu, pričom ale tie banky vedeli, že hypotéky sú tentoraz zlé, na rozdiel od druhých strán v „kasíne“, ktoré to v tom čase nevedeli. Američan rieši neschopnosť platiť hypotéku tak, že v banke odovzdá kľúče od domu – tu máte, je váš – a odíde, čo spôsobilo bezprecedentný pád cien nehnuteľností, ktorých ceny boli predtým vyhnané tým rozšírením predaja. Tým vzniklo vlastne veľa pohľadávok ktoré neboli ničím kryté, a indukovalo ďalšie straty ďalším účastníkom trhu. Kríza sa riešila „tlačením peňazí“, ktoré dnes USA postupne sťahujú z obehu, a skúšajú dvíhať úrokovú mieru, ktorá bola dlho nulová (tento proces môže teraz položiť množstvo firiem, ktoré vznikli a fungovali vďaka nulovým úrokom, resp. skoro nulovým).

Počas krízy finančný sektor pomáhal podnikom prežívať a získaval pritom v nich pozície. Po skončení (?) krízy sa finančný sektor cítil dostatočne silný, a našiel cesty ako prekonávať zábrany v oblasti takej koncentrácie výroby, ktorá prekračuje hranicu likvidácie konkurencie na trhu – finančné inštitúcie sa stali postupne vlastníkmi značných podielov vo firmách, a v podstate mohli zlučovať firmy na úrovni faktickej aj bez zlúčenia formálneho, ktoré je teoreticky regulované protimonopolnou legislatívou. Takže – naozaj to vyzerá ako úmyselne vyvolaná kríza. Koniec odbočky.

Tento stav koncentrácie bohatstva predstavuje stúpajúce nebezpečenstvo krachu systému aj z dôvodu nedostatku dopytu. Ako ďalšia umelá páka pre odbyt sa používa vytváranie napätia a tým umelý dopyt po zbraniach.

Médiá dostali za úlohu, spolu s politickým prostredím, resp. jeho „formovaním“, odvádzať pozornosť od týchto skutočností tým, že sa o týchto veciach nehovorí vôbec, a odvádza sa pozornosť na kvázi-témy, ktoré sa priebežne vytvárajú, a celá pozornosť sa sústreďuje na ne – tie som popísal v predošlom blogu.

Takže sa nehovorí vôbec o:

pôvodcoch a prípadne cieľoch spomenutej krízy, ktorá doviedla svet do Korporátneho Komunizmu, alebo Korporátneho Feudalizmu,

operácii GLADIO v Európe, ktorou sa postupne „formoval“ dnešný pravicový systém EÚ, a ktorej novšími prejavmi môžu byť vraždy novinárov,

operácii GLADIO-B ktorá bola prípravou útoku na dvojičky, a spolu s PNAC vytvorila dnešný stav, t.j. obsadenie a rozvrat Stredného Východu a Severnej Afriky, a teda aj migráciu,

udalostiach, ktoré niektorí nazývajú operácia GLADIO-C, pod ktorú asi patrí napr. zostrelenie MH-17, fingované chemické útoky v Sýrii, sem pritom patria aj teroristické útoky v Európe a v Británii, (napríklad bombový atentátnik z Manchestru pochádzal z Líbye a predtým bol – on a/alebo iný člen rodiny – pôvodne najatý na likvidáciu Kaddáfího – samozrejme západnými tajnými službami), a tiež otrava Skripaľovcov, aj fašistický puč na Ukrajine pomocou streľby na Maidane, Subsaharská Afrika, … Cieľ GLADIO-C nepoznám, ale zdá sa, že keby Rusko a Čína boli o niečo vojensky slabšie, bolo by jej cieľom ovládnutie sveta Korporátmi, resp. finančnými magnátmi.

Keď sa to takto zosumarizuje, vyjasňuje sa v tom systém, aj prečo je nevyhnutný zavedený newspeak – v rámci newspeaku prakticky nie je možné o týchto veciach vôbec začať hovoriť. Samozrejme – témy v zozname – operácia GLADIO – prosím vás, čo to hovoríte za nezmysly, že nejaký Ganser napísal knihu, prosím, ak chcete, aj ja takú napíšem, a to aj ak bolo, dávno skončilo, GLADIO-B, predsa snáď si Američania nebudú sami búrať svoje WTC, čo vám šibe, atď…. dokonca som zjavne vybehol z newspeaku, takže pardon: obávam sa, že o vašom tvrdení by sa dalo s úspechom pochybovať. K „hodnotám EÚ“ nás vlastne tlačí ten newspeak, ktorý v podstate predstavuje korektne formulované klamstvá na všetky témy v zozname, pričom to čo som tu napísal by mal byť tzv. oxymoron, lebo obsahuje protiklady, a pritom je to realita. Dlhodobým nasadením sa pravdivé výroky na tie témy stali „nekorektnými“, „provokáciami“, automaticky „v rozpore s hodnotami EÚ“. Pritom ako vieme napríklad otvorene fašistická politická strana na Ukrajine a trebárs zjavné lži o Skripaľovcoch, o Iraku a Sýrii, …, sa zdajú byť v súlade s „hodnotami EÚ“! Korektná lož sa povoľuje, nekorektná pravda nie. Ktovie či existuje k nim nejaká príručka, prípadne obsahujúca zákaz používania slova oxymoron.