Ivan Hečko

Voľby šéfov RTVS a TASR dostávali dosť priestoru v médiách. Spravidla najväčšie starosti každému z komentujúcich robilo „zachovanie verejnoprávnosti“. V prípade riaditeľa RTVS dokonca „bratislavská kaviareň“ (v ďalšom BK) vyvíjala priamy tlak, aby ostal pán Mika, čím sa vlastne stavala na „nie verejnoprávnu“ pozíciu, keďže sa pokúšala intrigovaním ovplyvniť definovaný proces.Najprv len poznámku k termínu „verejnoprávny“. To či je inštitúcia verejnoprávna je určené tým, akým spôsobom z hľadiska práva je ustanovená. Nebudem tu opisovať nejaké definície, ale keďže je založená ako verejnoprávna, žiaden riaditeľ toto jej postavenie nemôže „zrušiť“ tým, že by sa vymanil spod kontroly BK. To len hostia Kaviarne, ktorí stotožňujú demokraciu, právo a objektivitu so sebou, so svojimi názormi a záujmami, používajú také hrozivé výrazové prostriedky, volajú po verejnoprávnosti a rozumejú tým zachovanie ich kontroly. V skutočnosti je to presne naopak. Protipólom „verejnoprávnej“ by bola „súkromná“ – takou bola fakticky pod kontrolou pána Miku a BK, pričom bola financovaná zo štátneho rozpočtu a verejnoprávnou bola len podľa zákona – a financovania.

BK vyvíjala tlaky na procesy voľby a zdôvodňovala to tým, aby sa „určite zachovala verejnoprávnosť“ týchto dôležitých subjektov, samozrejme tvrdiac že to zaručí len ten kandidát, za ktorým stoja oni. Iný kandidát by znamenal pád späť ku komunizmu. Sem tam si pritom miešali pojmy verejnoprávnosť a objektivita, ale v ich prípade na detailoch nezáleží, veciam súvisiacim s kultúrou rozumejú predsa výlučne oni (včítane prípadnej nekultúry – s tým by asi nesúhlasili, za to by mohol niekto iný) oni vlastne „sú kultúra“, my ostatní sme filištínci. Televízia nie je však len kultúrna, ale aj spoločensko-politická inštitúcia, hoci to tiež nemôže byť problém: veciam súvisiacim s politikou síce nerozumejú, ale v tejto oblasti inštinktívne a neomylne opakujú názory svojich veľkých vzorov a to nazývajú „svojimi politickými názormi“. Od vzorov kopírujú niekedy aj vyjadrovacie prostriedky a celé štandardizované frázy. Ich názory patria do triedy tzv. neokonzervatívnych, ale to je dané ich vzormi – v prípade zmeny na strane vzorov by ju okamžite bez rozmýšľania nasledovali.

Pozrime sa teda ako by vyzeral ten obávaný pád napríklad RTVS späť ku komunizmu. Za komunizmu v oblasti kultúry bol program ovplyvnený nastaveným filtrom ideologických dozorcov, bolo vymedzené čo sa nesmie zverejňovať. To sa však postupne uvoľňovalo už pred rokom 1989, a keď sa potom vyberali filmy zo „zakázaného“ šuplíka – natočené za štátne peniaze, keďže iné vtedy neboli – nie všetky boli zakázané z politických dôvodov, mnohé za veľa nestáli. V oblasti politiky sa preberali názory ideologických vzorov, väčšinou priamo z Moskvy, a tiež bolo dosť presne definované čo sa nesmie. Nepredpisovalo sa čo sa musí, možno okrem určitého kvázi socialistického umelo optimistického štýlu prejavu. Boli však natáčané aj filmy, v ktorých sa nepravdivo zveličovali záporné črty kapitalistického systému. V niektorých častiach Československa sme mohli sledovať aj Rakúske a Nemecké televízie, teda kultúrne, aj spravodajské a politické vysielania, a klamalo sa aj tam (napríklad dodnes si pamätám značne deformované „spravodajstvo“ ORF z púte v Šaštíne).

A teraz sa pozrime čo máme dnes. V oblasti kultúry v podstate nie sú explicitne zakázané témy. Ale filmová tvorba dnes opäť sem-tam natáča filmy v ktorých nepravdivo zveličuje záporné črty socialistického systému, napríklad vo filme Učiteľka. V oblasti politiky vyzerá naše spravodajstvo presne ako za komunizmu, len s tým rozdielom, že nekopírujeme Moskvu, ale Washington (zdôrazňujem že nie Brusel – ten aj tak tiež kopíruje Washington). Praktickým dôsledkom je, že naše spravodajstvo dnes klame v oveľa väčšom rozsahu ako za komunizmu. Komunisti klamali ohľadne obsadenia Afganistanu Rusmi. Naša verejnoprávna RTVS už roky klame ohľadne celej svetovej politiky, pretože „opisuje“ z Washingtonu a ten svoje výboje v rámci plnenia plánu PNAC samozrejme nazýva „humanitárnymi vojnami v záujme národov“ ktoré likviduje. RTVS je teda síce verejnoprávna (zo zákona a financovania), ale je v podstate v tejto oblasti nesvojprávna.

Takže – aký je v tom rozdiel? Funkcie ideologických dozorcov z čias komunizmu, ktorí „poslušne čerpali názory“ niekto v tomto štáte prevzal, pretože dnes „poslušne čerpáme názory“ z iného zdroja. Technicky by to vlastne ani nebola veľká zmena – niekto len „strčil kábel do iného vstupu“. Ale kto to je? Oficiálne v našom štáte taký orgán nemáme. A pritom to takto funguje v celej EÚ. A my, občania, existujeme v akomsi vákuu – chceli by sme sa na niečo sťažovať, ale nemáme kde. Kritizujeme nejaký existujúci stav, ale niet toho, čo nás – alebo RTVS – do neho dostal. Máme tu nejaké mimozákonné združenie typu bratislavskej kaviarne – Výkonný Výbor, alebo priamo Politruk Group? Ak požiadame RTVS o kontakt, napr. emailovú adresu na ich politruka (napr. politruk@rtvs.sk), povedia že taká funkcia u nich neexistuje. A celá EU tiež funguje rovnakým spôsobom „napolo tajne“, viď napr. spôsob jednaní o TTIP, ku ktorej nemali priamy prístup ani normálni poslanci EP. A tzv. extrémisti zlepšujú pozície, keďže štandardné strany sa tvária, že všetko je OK. Snáď okrem migrácie, tú kritizujeme, ale tú spôsobujú vojny, ktoré nekritizujeme (keď mi tečie vaňa nebudem riešiť čo s tou vodou, ale ako zapchať dieru – to mu dodnes v EÚ celkom nezabudli). Raz z toho všetci dostanú ťažkú schizofréniu.