Ivan Hečko

V rámci podkurovania pod pokusom o zmenu režimu sa nášmu pánovi prezidentovi podarila super-pirueta. Ešte nedávno dokonca aj naše médiá uvádzali, že je podozrivý z podvodného získania cudzích pozemkov. Pritom bol použitý, zo strany firmy ktorá preňho vykonala prostredníka, presne ten postup, ktorý používali mafiáni popisovaní ako mafia z Kalábrie, pri získavaní pozemkov na svoje podnikanie, za mlčania patričných orgánov. Z večera na ráno sa z obvineného stal ľaliovo biely žalobca a potom zmierovateľ. Vysoké body za technické prevedenie aj umelecký prednes. Páni Fico a Kaliňák majú bezpodmienečne odstúpiť, lebo tomu nedokázali zabrániť, pán Kiska, ktorý od rovnakej alebo podobnej mafie prijal službu, a získal ilegálne prevedené nehnuteľnosti, sa postavil do role ich žalobcu. Veľmi dobre a podrobne k tejto téme viď napr. blog Branislava Fábryho Vražda novinára a rekonštrukcia štátu.

V ďalšom ale budem pokračovať v popise Operácie Gladio, v predošlom blogu som hneď prešiel na Gladio B, ktorá sa až tak netýka nás, skôr Afganistanu, Iraku a Sýrie.

Tzv. operácia Gladio nemala byť nikdy verejne známa. Ako som uviedol v minulom blogu, bola to plánovaná akcia odporu siete „zanechaných“ hniezd odporu pre prípad Sovietskej invázie do Európy a tá nenastala. Ale ako uvidíme ďalej, operácia pokračovala a môže sa týkať aj toho čo sa dnes u nás deje, nikto vlastne nevie, zrejme okrem MI6 a CIA, či už skončila, alebo stále pokračuje. 

Zdroj https://www.wikispooks.com/wiki/Operation_Gladio .

Problémy: Hierarchia moci Gladia je nejasná dodnes, a operácia nie je vôbec známa voleným národným vodcom. Keď sa EÚ dozvedela o existencii Gladia, vydala rezolúciu udeľujúcu mandát národným vyšetrovateľom aby odhalili čo sa deje, ale k roku 2016 to urobilo len 5 krajín (včítane Talianska, Belgicka, Holandska a Švajčiarska). Ostáva teda veľký otáznik ohľadne roly, ktorú Operácia Gladio hrala, a možno hrá ďalej, pri ovplyvňovaní udalostí. Zdá sa byť veľmi pravdepodobné, že „štát v štáte“ ovláda tieto sily buď cez národné špionážne služby, alebo viac neformálnym spôsobom. Zvlášť znepokojujúce je spojenie s falošnými teroristickými útokmi.

Úvod: Operácia Gladio sa prvýkrát objavila v Taliansku v roku 1990, po viac ako 40 rokoch tajných operácií. Členovia projektu odhalili, že podobné projekty existovali vo väčšine, ak nie všetkých, krajinách Západnej Európy. Tieto „zanechané“ siete boli v podstate supertajné armády v najmenej 14 Európskych krajinách, ktoré boli ale udržované v tajnosti pred oficiálnymi vládnymi štruktúrami hostiteľských krajín – riadené inými silami, ako CIA a MI6. Väčšinou ostávali nečinné, ale boli aj nasadené v antikomunistických aktivitách včítane anti-demokratickej agitácie a falošného „terorizmu“.

Meno Gladio, (alebo ‘Meč’ po taliansky) bolo technicky meno pre ich operácie v Taliansku, ale odvtedy sa rozšírilo ako meno tohoto úkazu ako celku. Dôkazy že niečo také existuje – bolo to tajené pred verejnosťou a demokraticky zvolenými politikmi hostiteľských krajín viac ako štvrť storočia – sa objavili v škandalóznych odhaleniach v Taliansku a ďalších NATO krajinách v 90-tych rokoch a boli podrobne zdokumentované Švajčiarskym historikom menom Daniele Ganser v roku 2004 v jeho knihe NATO’s Secret Armies (Tajné Armády NATO), pravdepodobne najšokujúcejšia kniha aká bola kedy ignorovaná korporátnymi médiami. Dôkazy obsiahnuté v Ganserovej knihe o terorizme namierenom proti ľuďom tajnými armádami financovanými a organizovanými NATO, zodpovedajúcimi sa elementom štátu v štáte v rámci NATO – MI6 a CIA, a nie jednotlivým vládam, sú také šokujúce, že počiatočná reakcia ľudí by bola odmietnutie. A predsa, tvrdenia boli podporené súdnymi skúmaniami v Taliansku, Švédsku, Švajčiarsku a Belgicku a boli prejednávané (a odsúdené) v EP.

Odhalenie: V roku 1984 Taliansky sudca Felice Casson znovu otvoril prípad bomby v aute v meste Peteano z roku 1972 a odhalil sériu anomálií v pôvodnom vyšetrovaní. Generálovi Minarellimu, šéfovi vedenia karabinierov v oblasti Udine bolo neskôr dokázaná vina za „presmerovávanie“ toho vyšetrovania a bol odsúdený na 10 rokov (neskôr skrátené na 2½ roka).

Po objavení skladu zbraní pri Trieste v roku 1972, ktorý obsahoval výbušniny typu C4, identické ako boli použité v útoku v Peteano, Cassonovo vyšetrovanie odhalilo, že hoci bol pôvodne útok pripísaný komunistickým Červeným Brigádam, bombový útok v Peteano bol prácou vojenskej tajnej služby Servicio Informazioni Difesa v spolupráci s Ordine Nuovo.

Vyšetrovanie sudcu Cassona tiež odhalilo, že bombový útok v Peteano v bol pokračovaním série bombových útokov, ktoré začali na Vianoce v roku 1969, z nich najznámejší bol v Miláne na námestí Piazza Fontane, kde bolo 16 mŕtvych a 80 zranených. Bombové ťaženie vyvrcholilo 2. Augusta 1980 s veľkou bombou v čakárni železničnej stanice v Bologni, ktorá zabila 85 a zranila 200 ľudí.

Stratégia napätia: Počas procesu Vincenzo Vinciguerra odhalil, že okrem diskreditovania ľavicových politických skupín bol za bombovými útokmi aj druhý cieľ – naočkovať vo verejnosti klímu strachu. Toto bolo známe ako „stratégia napätia“, ktorá mala vyvolať prenikajúci pocit strachu, ktorý by pobádal obyvateľstvo aby sa obracalo na štát ako ochrancu. Ako Vincenzo Vinciguerra zosumarizoval počas svojho procesu:

‘Mali ste útočiť na civilov, ľudí, ženy, deti, nevinných ľudí úplne vzdialených od politických hier. Dôvod bol celkom jednoduchý. Malo to prinútiť Taliansku verejnosť aby sa obrátila na štát a požadovala väčšiu bezpečnosť.’

V dokumentárnom filme o Gladio ktorý spracoval Francovich (BBC), popísal cieľ ako ‘destabilizovať za účelom stabilizovania ’… ‘Vytvoriť napätie vo vnútri krajiny, ktoré podporí konzervatívne, reakcionárske sociálne a politické tendencie.’

V roku 1990 Sudca Casson dostal súhlas od premiéra Talianska Giulia Andreottiho, aby preskúmal archívy Talianskej vojenskej Gladio, aj väzby na NATO a USA. V nadväznosti na to 3. Augusta 1990 premiér Andreotti potvrdil parlamentu existenciu siete Gladio, ale vyhlásil, že prestala operovať v roku 1972. Toto bolo následne odhalené Talianskou tlačou ako nepravdivé. Andreotti potom pripustil existenciu sietí Gladio a ich prepojenie na NATO.

Tajná armáda Gladio, odhalil Andreotti, bola dobre vyzbrojená. Výstroj poskytnutá CIA bola zakopaná v 139 skrýšach po celej krajine v lesoch, na lúkach, dokonca pod kostolmi a cintorínmi. Podľa vysvetlenia Andreottiho Gladio zásoby zahrnovali ‚prenosné zbrane, muníciu, výbušniny, ručné granáty, nože a dýky, 60 mm mínomety, niekoľko 57 mm bezzáklzových diel, snajperské pušky, vysielačky, ďalekohľady a rôzne nástroje‘. Andreottiho senzačné svedectvo viedlo nielen k búrke nevôle ohľadne korupcie vlády a CIA v tlači a medzi obyvateľstvom, ale tiež k poľovačke na tajné zásoby zbraní. Padre Giuciano spomína na deň, kedy tlač prišla hľadať skryté tajnosti Gladia v jeho kostole, so zmiešanými pocitmi: ‚Bol som vopred varovaný popoludní keď sa ma dvaja žurnalisti z „Il Gazzettino“ opýtali, či viem niečo o skladoch zbraní tu v kostole. Začali kopať práve tu a v podstate hneď našli dve krabice. Potom v texte bolo, že tridsať centimetrov od okna. Tak prešli sem a kopali. Jednu krabicu držali bokom, lebo obsahovala fosforovú bombu. Poslali Carabinierov von, zatiaľčo dvaja experti otvorili tú krabicu, v ďalšej boli dva guľomety. Všetky strelné zbrane boli nové, v perfektnom stave. Boli nepoužité.‘

Ale popieral tvrdenie Vinciguerru, že Gladio armády boli zapojené do domáceho terorizmu, ktorého bola krajina svedkom. Napriek tomu parlamentná komisia v roku 2000 vyšetrujúc Gladio explicitne odmietla jeho popieranie a vydala presne opačný záver:

‘Tieto masakre, tieto bomby, tieto vojenské akcie boli zorganizované, alebo presadzované, alebo podporované, ľuďmi vo vnútri Talianskych štátnych inštitúcií, a ako bolo odhalené neskôr, ľuďmi napojenými na špionáž USA’.

Ťažko dať vlastný komentár. V podstate sa nedá nijako zistiť či sa niečo podobné dnes nepoužíva v našich „nových“ krajinách na ovplyvňovanie vývoja. Odpoveď na prípadný dotaz v EÚ by bolo zrejme zosmiešňovanie pýtajúceho sa.