Ivan Hečko

Preklad článku autora John Pilger, Information Clearinghouse

Článok som sa pôvodne rozhodol preložiť z toho dôvodu, že naše médiá stále tlačia do nás predstavu o USA a Británii ako vzory demokracie. A aj dnešný článok politologičky, že „časť spoločnosti vyznáva antisystémové hodnoty“. Takže story o vyhladzovacej akcii zmienených krajín (so systémovými hodnotami) fašistického charakteru – z povojnového obdobia – ktorú nedávno definitívne odsúdil medzinárodný súd, a oni sa pokúšajú toto rozhodnutie ignorovať. EÚ pokiaľ viem čuší, vyznáva potichu systémové hodnoty. A vlastne sa to týka trochu aj odmietnutia US investície do naších leteckých základní, pretože USA a GB charakterizuje aj ich chovanie sa v záležitostiach, ktoré sa netýkajú bezprostredne nás, ale je dobre o nich vedieť. Preklad:

Medzinárodný Súd v Hágu vyniesol závažný rozsudok, ktorý hovorí, že koloniálna právomoc Británie nad Chagos Islands je nezákonná. John Pilger, ktorého film z roku 2004, Stealing a Nation, upozornil značnú časť sveta na ťažký údel ostrovanov, hovorí ich príbeh tu.

Sú časy, kedy nám jedna tragédia hovorí ako celý systém funguje za svojou demokratickou fasádou, a pomáha nám pochopiť, ako je veľká časť sveta spravovaná v prospech mocných, a ako vlády často zdôvodňujú svoje činy klamstvami.

Koncom 60-tych a začiatkom 70-tych rokov Britská vláda Harolda Wilsona vyhostila celú populáciu súostrovia Chagos Islands, Britskej kolónie v Indickom Oceáne, aby vytvorila priestor pre Americkú vojenskú základňu na ostrove Diego Garcia, najväčšom z ostrovov. V najväčšej tajnosti, Američania ponúkli ako platbu za využívanie ostrovov diskontnú jadrovú ponorku Polaris.

Pravda o tejto konšpirácii nevyplávala na povrch ďalších 20 rokov, kedy boli tajné oficiálne záznamy vyhrabané v Public Record Office (správca národných archívov) v Londýne, právnikmi konajúcimi pre pôvodných obyvateľov koralového súostrovia. Historik Mark Curtis popísal násilnú depopuláciu v knihe Web of Deceit z roku 2003, o povojnovej zahraničnej politike Británie. Britské médiá ju prakticky ignorovali; Washington Post to nazval ‚masový únos‘.

Ja som prvýkrát počul o ťažkom údele Chagosanov v roku1982, počas vojny o Falklandské ostrovy. Británia poslala loďstvo na pomoc 2000 ostrovanom z Falklandských ostrovov na druhom konci sveta, zatiaľčo iných 2000 Britských občanov z ostrovov v Indickom Oceáne bolo vyhnaných Britskou vládou, a naozaj málokto o tom vedel.

Rozdiel bol v tom, že Falklandskí ostrovania boli bieli a Chagosania boli čierni, a hlavne, USA chceli tie ostrovy – zvlášť Diego Garcia – ako veľkú vojenskú základňu z ktorej by ovládli Indický Oceán.

Súostrovie Chagos bolo prirodzeným rajom. Tých 1500 ostrovanov bolo sebestačných, s hojnosťou produktov prírody, pričom extrémne počasie tu bolo zriedkavé. Boli tu prosperujúce dediny, škola, nemocnica, kostol, železnica, a nenarušený spôsob života, kým tajný Anglo-Americký prieskum z roku 1961 nerezultoval do deportácie celej populácie.

Vyhostenia začali v roku 1965. Ľudia boli nahnaní do hrdzavejúcej lode, ženy a deti prinútené spať na náklade vtáčieho hnojiva (moja vysvetlivka – vtáčí trus). Vyhodení boli na Seychelských ostrovoch, kde boli držaní vo väzenských celách, potom prevezení loďou ďalej na Maurícius, kde boli umiestnení v zariadení pre trestancov bez elektriny a vody.

26 rodín tu zomrelo v brutálnej biede, bolo 9 samovrážd; dievčatá boli nútené k prostitúcii aby prežili.

Interviewoval som mnohých z nich. Jedna žena spomínala, ako spolu s manželom vzali svoje dieťa na Maurícius kvôli zdravotnému ošetreniu, a bolo im povedané, že sa nemôžu vrátiť. Šok bol taký veľký, že jej manžel dostal infarkt a zomrel. Iní popisovali, ako Briti a Američania utratili ich psov jedovatým plynom – pre ostrovanov domáci maznáčikovia – ako zastrašenie aby sa zbalili a vypadli. Lizette Talate mi rozprávala ako jej deti ‚zomreli na smútok‘. Ona sama tiež už zomrela.

Depopulácia súostrovia sa dokonala v priebehu 10 rokov a Diego Garcia sa stal domovom pre jednu z najväčších základní USA, s viac ako 2000 vojakmi, dve dráhy pre bombardéry, 30 vojnových lodí, zariadenia pre ponorky s jadrovým zbraňami, a stanica na špehovanie satelitov. Irak a Afganistan boli bombardované z niekdajšieho raja. Po 9/11 sa sem „dopravovali“ Amerikou vnímaní nepriatelia, a sú dôkazy, že boli mučení (moja poznámka – a to nepriatelia fiktívni, keďže útok pripravila CIA).

Po celá ten čas Chagos bol Britským vlastníctvom, a jeho ľudia boli v zodpovednosti Britov. Po demonštrácii v uliciach Maurícia v roku 1982 vyhnaní ostrovania dostali posmešné odškodné menej ako 3000 libier na osobu od Britskej vlády (moja poznámka: tá časť čo prežila).

Keď boli objavené odtajnené dokumenty Britského Ministerstva Zahraničia, obnažil sa celý odporný príbeh. Jeden fascikel mal nadpis ‚Udržovanie Fikcie‘ a inštruovala Britských úradníkov že majú klamať, že ostrovania boli potulní pracovníci, nie stabilné pôvodné obyvateľstvo. Tajne si Britskí úradníci uvedomovali, že boli v nebezpečenstve ‚obvinenia z nečestnosti ‚ pretože plánovali falšovať doklady (‚cook the books‘) – klamať.

V roku 2000 Vrchný Súd pre Anglicko a Wales (High Court in London) rozhodol, že vysťahovania boli nelegálne. Na to Labouristická vláda Tonyho Blaira zaktivovala tzv. Royal Prerogative, archaická moc vladára a ministrov (tzv. Queen’s ‚Privy Council‘) ktorá umožňuje vláde obísť Parlament a súdy. Vláda dúfala, že týmto spôsobom môže zabrániť ostrovanom vrátiť sa domov.

Vrchný Súd opäť rozhodol, že Chagosania majú právo sa vrátiť, a v roku 2008 sa ministerstvo zahraničia odvolalo na Najvyšší Súd. Hoci neboli predložené žiadne nové dôkazy, odvolanie bolo úspešné (moja poznámka – to je zrejme nezákonné).

Bol som v Parlamente – kde vtedy najvyšší súd sedel v Snemovni Lordov – v súdny deň. Ešte som nikdy nevidel takých previnilo sa tváriacich sudcov pri tomto zjavne politickom rozhodnutí.

V roku 2010 sa Britská vláda pokúsila toto posilniť vyhlásením morskej prírodnej rezervácia na súostroví Chagos. Tento trik bol odhalený WikiLeaks, ktorí zverejnili diplomatický telegram US Veľvyslanectva z roku 2009, v ktorom sa písalo: ‚Založenie morskej rezervácie by skutočne mohlo, ako vyhlásil [Colin] Roberts z FCO, predstavovať najúčinnejší dlhodobý spôsob ako zabrániť pôvodným obyvateľom Chagos Islands, alebo ich potomkom, znovu sa tu usadiť ‚ (FCO – Ministerstvo Zahraničia). Moja poznámka: prísna morská rezervácia – kam nemôžu pôvodní obyvatelia – ale s veľkou vojenskou základňou – by bola aj tak „pikoška“ bijúca do očí.

Teraz Medzinárodný Súdny Dvor rozhodol, že súčasná Britská vláda nemá žiadne zákonné právo oddeliť Chagos Islands od Maurícia keď zaručila Mauríciu nezávislosť. Súd, ktorého moc je poradného charakteru, povedal, že Británia musí ukončiť svoju autoritu nad ostrovmi. Z toho vyplýva, že toto robí skoro určite základňu USA nelegálnou.

Samozrejme, nezdolná kampaň Chagosanov a ich podporovateľov sa týmto nekončí: nie kým prvý ostrovan nepríde domov.

Moja poznámka: Takže – myslím si, že z hľadiska chovania sa USA voči Slovensku v uhle pohľadu vyššie uvedeného sme skôr čierni ako bieli. Podľa prekecnutia sa jedného z ich expertov, na veľkosť Slovenska treba 3 stíhačky, a nie 18. Je teda zrejmé, že zámerom pre prípad konfliktu je, že sem dovezú 18 vlastných pilotov, a budú používať naše „zadarmo modernizované“ základne, nami zaplatené lietadlá, a našu krajinu, na útočenie proti tretej krajine. Toto by bolo kompatibilné s ich postojmi všeobecne v rámci napríklad Afganistanu, Iraku, Sýrie, Líbye, ….. a cca 22 miliónmi mŕtvych len po II. svetovej vojne. Nič nenaznačuje zmenu.