Preklad časti úvahy autorky Caitlin Johnstone na jej vlastnom médiu.
Rútime sa smerom k dystopii a armageddonu, a mocné elity, sediace za volantom sa vyjadrili nadmieru jasne, že nemajú vôbec v úmysle uhnúť z tejto dráhy. Nemôžeme použiť demokraciu aby sme obrátili loď preč od ľadovca, pretože “demokracia” ktorú sme dostali, je len falošný detský volant, aký sa dáva do ruky malým deťom na hranie, aby mohli predstierať že šoférujú. Dokonca aj priama revolučná akcia je celkom mimo nášho dosahu, kým sme sa pod vplyvom úspešnej propagandy dostali do súhlasu so „status quo“ manipuláciami mainstreamu a korporácií tzv. spoločenských médií.
Tak teda čo môžeme robiť? Aký únikový východ sme si ešte nechali?
Pokiaľ ja viem povedať, jediné dvere ktoré ešte máme otvorené ako živočíšny druh, je hromadné prebudenie sa. Kolektívny posun preč od nášho nezdravého vzťahu s naším vnímaním toho čo sa deje (mental narrative), a to k zdravému. Do vzťahu s vnímaným kde sa na myšlienky už neverí a neidentifikujú sa, ale namiesto toho sa používajú ako nástroje na prežitie a prosperovanie. Kde príbehy propagandy sa už neabsorbujú reflexívne cez moc viery alebo dôvery, pretože tie egoistické štruktúry, do ktorých sa tie príbehy majú zapasovať, už neexistujú.
Nemôžeme mať zmeny bez masových ľudových hnutí. Nemôžeme mať masové ľudové hnutia bez neutralizovania toho propagandistického stroja vytvoreného na to, aby tomu predišiel. Nemôžete neutralizovať stroj propagandy bez masového prebudenia sa z nezdravého vzťahu ľudstva s myslením.
Je to vlastne fascinujúce. Akosi, akýmsi spôsobom, sme dokázali sami seba podviesť do stavu, v ktorom jediný spôsob ako sa vyhnúť vyhynutiu, je na masovej úrovni realizovať tú možnosť, na ktorú mudrci ukazovali už tisícročia. My sme dokázali dokonale chytiť sami seba do situácie/času „zmeň sa alebo zomri“.
Akoby vedené nejakou záhadnou, hlbokou múdrosťou, ľudstvo vkráčalo samo od seba do situácie, keď v jednej ruke drží nôž a v druhej horiacu vonnú tyčinku, a prisahá, že sa zabije, ak nedokáže dosiahnuť kolektívne osvietenie kým tyčinka dohorí.
Neurobili sme to naschvál. Neurobili sme to preto, že naše egá usúdili že to je kríza ktorú si vychutnáme, do ktorej sme sa dostali. Tu sme sa proste ocitli, nejakým bizarným zázrakom, celkom akoby z iného priestoru. Niečo hlboko v nás nás strčilo do pozície, kde sa musíme nevyhnutne zdvihnúť k nášmu plnému potenciálu ako živočíšny druh, alebo ísť cestou dinosaura.
Už začíname cítiť pálenie tej tyčinky. Bude stále horúcejšia a horúcejšia.
Vyskočíme? Zobudíme sa? Neviem, buď áno alebo nie. Ale v tomto momente si nemôžem pomôcť, iba čumím v úžase nad potrhlou múdrosťou ľudstva že sa dostalo do tejto šlamastiky.