Tieto typy procesov sme tu mali aj my. A mysleli sme si, že táto éra je už za nami, a také niečo už nemôže nastať. Takže – komunistický proces dneška – John Pilger:
Aby prezentoval dlhé pôsobivé utrpenie Juliana Assangea, John Pilger predniesol tento prejav pred Centrálnym kriminálnym súdom (Central Criminal Court) v Londýne 7. Septembra, v čase keď sa dostáva extradičné jednanie s ním do finálnej fázy.
Keď som prvý krát stretol Juliana Assangea, pred viac ako desiatimi rokmi, Opýtal som sa ho, prečo naštartoval WikiLeaks. Odpovedal:
“Transparentnosť a zodpovednosť sú zásadné morálne témy, ktoré musia tvoriť základ (essence) verejného života a žurnalistiky”.
Ešte som nikdy nepočul vydavateľa alebo redaktora odvolávať sa na morálnosť týmto spôsobom. Assange verí, že žurnalisti sú agentmi ľudí, nie moci: že my, ľudia, máme právo vedieť o najtemnejších tajomstvách tých, ktorí hlásajú, že konajú v našom mene.
Ak nám mocní klamú, máme právo to vedieť. Ak hovoria jedno v súkromí, a opak toho verejne, máme právo to vedieť. Ak proti nám konšpirujú, ako Bush a Blair konšpirovali vo veci Iraku, a potom predstierajú že sú demokrati, my máme právo to vedieť.
Je to táto účelová moralita, ktorá tak hrozí tajnou dohodou mocností, ktoré chcú vrhnúť veľkú časť sveta do vojny a chcú pochovať Juliana zaživa v Trumpovej fašistickej Amerike.
V roku 2008, vrcholne tajná – a top secret – správa Ministerstva Zahraničia USA detailne popísala, ako budú USA bojovať proti tomuto novému morálnemu nebezpečenstvu (ohrozeniu – threat). Tajne riadená očierňovacia kampaň proti Julianovi Assangeovi mala viesť k jeho „odhaleniu a kriminálnemu stíhaniu“.
Cieľom bolo umlčať a kriminalizovať WikiLeaks a ich zakladateľa. Stránka za stránkou odhaľovala nastávajúcu vojnu proti jednotlivému človeku a proti samotnému princípu slobody slova a slobody myslenia, a demokracii.
Vojskom imperiálneho úderu mali byť tí, ktorí si hovorili žurnalisti: veľké zvieratá (the big hitters) takzvaného mainstreamu, špeciálne tí “liberáli”, ktorí vyznačujú a patrolujú „hranice“ disentu.
A presne to sa aj stalo. Bol som reportérom po viac ako 50 rokov a nikdy som nezažil očierňovaciu kampaň ako táto: fabrikovaná vražda charakteru muža, ktorý odmietol vstúpiť do klubu: ktorý veril, že žurnalistika je služba verejnosti, a nikdy tým hore.
Assange zahanbil svojich stíhateľov. Produkoval senzáciu za senzáciou (scoop). Odhalil podvodný charakter vojen propagovaných médiami a vražedný charakter vojen Ameriky, korupciu diktátorov, zlá Guantánama.
Prinútil nás, na Západe, pozrieť sa do zrkadla. Odhalil oficiálnych hlásateľov pravdy v médiách ako kolaborantov: tých, ktorých by som nazval Vichy žurnalistami. Nik z tých šarlatánov neveril Assangeovi, keď varoval, že jeho život je ohrozený: že ten “sexuálny škandál” vo Švédsku bol nastražený a konečná stanica je Americká diera do pekla. A mal pravdu, opakovane mal pravdu.
Extradičné vypočúvanie v Londýne tento týždeň je finálnym aktom Anglo-Americkej kampane za pochovanie Juliana Assangea. Nie je to náležitý súdny proces (due process). Je to náležitá pomsta. Americké obvinenie je zjavne zmanipulované, dokázateľný podvod. Doterajšie jednania boli reminiscenciou na ich Stalinistické ekvivalenty počas Studenej Vojny.
Dnes, krajina ktorá nám dala Magna Cartu, Veľká Británia, sa vyznačila opustením svojej suverenity, keď umožnila zlomyseľnej kľúčovej mocnosti manipulovať spravodlivosť (možno v zmysle justícia, v orig. obidve justice), a brutálnym psychologickým mučením Juliana – čo je druh mučenia, ako upozornil expert OSN Nils Melzer, ktoré bolo zdokonalené Nacistami, pretože bolo najúčinnejšie v procese zlomenia obetí.
Zakaždým keď som navštívil Assangea vo väzení Belmarsh, videl som účinky jeho mučenia. Keď som ho videl posledný raz, stratil viac ako 10 kíl váhy; jeho ramená nemali žiadne svaly. Neuveriteľne, jeho šibalský zmysel pre humor bol v poriadku.
Čo sa týka Assangeovej domoviny, Austrália prejavila výlučne len pätolizačskú zbabelosť, keďže jej vláda tajne konšpirovala proti vlastnému občanovi, ktorý by mal byť oslavovaný ako národný hrdina. Nie tak pre nič za nič George W. Bush “pomazal“ (anoint) Austrálskeho premiéra za svojho “zástupcu šerifa (deputy sheriff)”.
Hovorí sa, že čokoľvek sa stane Julianovi Assangeovi počas nasledujúcich troch týždňov, zmenší, ak nie úplne zničí, slobodu tlače na Západe. Ale akej tlače? The Guardian? BBC,The New York Times, the Washington Post Jeffa Bezosa?
Nie, žurnalisti v týchto organizáciách môžu dýchať slobodne. Judáši v Guardian ktorí who flirtovali s Julianom, využili jeho dominantnú prácu, zarobili svoje dobré prachy a potom ho zradili, sa nemusia ničoho báť. Sú v bezpečí, lebo ich potrebujú.
Sloboda tlače dnes visí na niekoľkých čestných: výnimky, disidenti na internete, ktorí nepatria do žiadneho klubu, ktorí nie sú ani bohatí, ani obťažkaní Pulitzerovými cenami, ale produkujú dobrý, neposlušný, morálny žurnalizmus – takí ako Julian Assange.
Zatiaľ, je to našou zodpovednosťou stáť pri skutočnom žurnalistovi, ktorého priama odvaha by mala byť inšpiráciou nám všetkým, ktorí ešte stále veríme, že sloboda je možná. Vzdávam mu poctu.
Nemôžem si odpustiť svoj dodatok. Kam sme sa to dostali po roku 1989? Vtedy sme sa zbavili komunistického systému, ktorý bol nedemokratický. Obnovili sme štát, ktorý je formálne demokratický. Zaradili sme sa do skupiny štátov, ktoré sme pokladali za demokratické – tu by som vymedzil, že signály o tom že to celkom tak nie je tu už boli aj vtedy. Ale rozhodli sme sa nevšímať si ich, rozhodli sme sa „veriť, že štáty postavené na demokratických princípoch nemôžu byť nedemokratické“. A tie štáty, ovládnuté medzitým mafiami oligarchov absolútne nedemokratickými, skrytými, sa rozhodli ovládnuť svet.
Takže postupne sa ukázalo, že tie štáty – stále ich voláme demokratické – rozvracajú Zemeguľu, masovo vraždia, rabujú a sústavne klamú. Potvrdzuje sa to pomaly každý deň, každou správou v médiách, ktorá je prekladom nejakých klamstiev zo zdrojov EÚ alebo NATO. A nikto u nás – v pozícii kde by to dávalo zmysel, napríklad vo vláde, v parlamente, pani prezidentka – sa neodváži urobiť ani minimálny náznak, že my vieme že sú to klamstvá a nesúhlasíme s nimi. My, blogeri to robíme – som rád, že je tu aspoň tento hlas – viď napr. tento môj blog, a je tu plno ďalších – ale to nemá skoro žiaden význam, náš hlas neexistuje, náš štát navonok vyzerá – a chová sa, prinajmenšom formálne – ako Stalinský, poslušne v závese za USA a Britániou (a EU!). A som zvedavý, či v ďalšej volebnej kampani sa niekto opováži dať do volebného programu niečo o „obnovení čestnosti vo veci pravdy a demokracie“ – hrozili by mu prudké útoky doma, aj na úrovni EÚ. Sme členmi: máme právo na názory? Snáď v nejakých (tajných) pravidlách EÚ nie je klauzula o povinnom klamaní na základe nejakého „denného predpisu o názoroch“ vydávaného každé ráno v Bruseli?